badatel

Akosi sme zosuchároveli. Akosi prestávame byť ľuďmi. Ľuďmi v zmysle spoločenských trkotajúcich živých bytostí. A keď o tom píšem už aj ja, vrodený a získaný introvert, bude to asi naozaj tak. Nikdy som nemal rád príliš uvravených ľudí. Ale spoločenská zdvorilosť, úsmev a občasné prehodenie niekoľkých milých slov, mi naozaj chýbajú. Ani si to neuvedomujeme, ale sme do toho aj nútení a my sa radi prispôsobíme. A prečo nie, prispôsobovanie je vlastne pokrok. Uvediem jeden rukolapný dôkaz svojho trvdenia. Veľké obchodné strediská, veľkopredajne potravín a iné zariadenia na uspokojovanie nákupných potrieb ľudí. Vojdete, nakúpite, zaplatíte, odídete a neprevravíte s nikým ani púhe slovko. To je pokrok! Ja sa nikdy nehrniem k prázdnym automatickým pokladniam. Radšej si chvíľku počkám, väčšinou aj dlhšie.  Bez tých malých čarovných slovíčok, akými sú dobrý deň, nech sa páči, ďakujem a dovidenia sprevádzaných milým úsmevom, mám pocit, že som vlastne v obchode ani nebol a nič som nekúpil. V dnešnej dobe je problém hlavne s tým úsmevom, pokiaľ je obchod vôbec otvorený. Usmievať sa pod rúškom dá, i keď to nevidieť. Našťastie evolúcia bola taká rozumná, že vymyslela dômyselné funkčné spojenie medzi ústami (hlavne perami) a očami. To čo sa deje s perami sa začne diať aj s očami a ich pohľadom. Pri úsmeve pier sa oči nežne zúžia, ožijú a zaligocú.

Ale čo také vyššie stupne komunikácie, ako je laškovanie a nebodaj flirtovanie. Koketovanie radšej vynechám. Pre viacerých (skôr mladých ľudí) pojmy neznáme a asi nepoužívané. Pre správnosť som sa obrátil na súdruha Gúgla a ten mi dal vedieť. Laškovať znamená robiť samopaš, vystrájať žarty, huncútstva, žartovať, zabávať sa. Flirtovať je dvoriť sa niekomu len pre zábavu. A prečo nie?

Ako som už spomínal, som introvert. Ale ako svet zosuchárieva, ja sa snažím o opak. Aby to bolo každému jasné, použijem kulinársku terminológiu. Viem, že už nebudem šťavnatým steakom, ale chcem byť aspoň elegantný obložený chlebíček, do ktorého si každý s chuťou a radosťou zahryzne, a to pri každom súste zacíti inú lahodnú chuť. Uvediem nejaké príklady. Mám susedku, ktorá má doma mačku. Keď ju stretnem vo výťahu (teda susedu), napriek tomu, že nenávidim mačky, začnem sa usmievať a tváriť ako veľký milovník a znalec. Opýtam sa, ako sa má jej mačička. Ona sa rozradostí a obom sa nám život aspoň na chvíľu zdá o chĺpok krajší. Alebo stretnem v práci na chodbe kolegyňu. Poviem jej, že v tom novom „sans-souci“ vyzerá báječne. Ona sa zapýri, povie mi, že som veľký lichotník. Ja jej na to, že som len žartoval. Obaja sa zachichoceme a vrátime sa do naších pracovní. Keď sme na Slovensku zavádzali EURO a bol veľký záujem o tzv. europeňaženky, až príliž milý predavač mi odporučil, aby som si kúpil konkrétnu značku, lebo sa vraj míňa ako teplé rožky. Jeho postreh ma potešil a samozrejme som si tú peňaženku kúpil. A ešte jeden príklad na záver. Jeden môj známy si raz kupoval pokrm, ktorého povrch bolo nutné ešte posypať práškovým cukrom. Povedal, že stačí len trochu postrašiť. Obsluhujúci sa zohol k jedlu a povedal: „Bu, bu, bu“. Klobúk dolu!

Toto by som chcel zažívať každý deň.